Dobrodinec
/Benefactor, Amiga, 1994/
Moje meno je FACTOR. BEN E. Factor. Po odslúžených rokoch v galaktickej maríne som odišiel do výsluhového dôchodku. Ale – nepolyhoval som len tak v húpacom kresle a nebafkal z fajky na dovolenkovej planéte FLOR- IDA 2. Cestoval som. A pomáhal, kde bolo treba.

Moje cesty som si samozrejme financoval z vojenskej výslužky. Brázdil som univerzom, chytajúc pri tom všakovakých vesmírnych pirátov a zloduchov, zachraňujúc princezničky a odstraňujúc maniakálnych diktátorov, čo ničili celé galaxie. Pri jednej mojej vesmírnej výprave som v systéme Lulyat narazil na poničenú loď, ktorá vyslala S.O.S... Na palube boli utečenci. Napriek svojmu menu – veselí mužíci- veľmi veselí neboli. Skôr kyslí. Kvárila ich katastrofa, čo postihla ich mierumilovnú domovskú planétu. Lulyaťania boli vyznávači dobra a radosti, chránený Dúhou. Dúha, generovaná úžasným Strojom, kontrolovala klímu planéty a stimulovala ich radostné mysle. No ich susedia z planetárneho systému Miniat im to nezávideniahodne závideli. Podnikli inváziu na Lulyat, vydrancovali Dúhový chrám. Na svojich gigantických po zuby ozbrojených krížnikoch odniesli Dúhostroj, ale aj lídrov Veselých mužíkov. Lídrov uväznili na šiestich miniatských mesiacoh. Ale z horiacich trosiek Lulyatu sa podarilo ujsť mojim hostiteľom. Poprosili ma, a ja som bez váhania súhlasil, aby som im pomohol. Zo svojej lode ma teleportovali rovno na prvý mesiac Miniatu. Ocitol som sa v akýchsi podzemných kobkách, či skôr baniach. Všade bola tma, ale vďaka armádou vycibreným zmyslom a automape na mojom zápästí, som sa vedel v tej čierňave hravo orientovať. Bane boli čiastočne zaplavené vodou olejovej konzistencie. Ale viac boli zaplavené všakovakou háveďou. Prekvapilo ma, že tu nevidím ani jednoho netopiera. Asi ich všetky požrali tie gigantické pavúky. Musel som si dávať pozor, aby si ma nezmýlili s muchou. Nerád by som bol skončil v kokóne.
Stúpal som hore briežkom, keď tu zrazu – zakotúľali sa mi pod nohy kamienky. Ale tie boli len predzvesťou obrovského okrúhleho balvana, čo sa na mňa rútil. Šikovná pasca. Ako z jednoho bijáku. Utekal som pred balvanom. Len vďaka mojej dobrej kondícii som sa nezadýchal. Prozreteľnosť mi postavila do cesty pozostatky elektrického vedenia na strope, ktorého som sa zachytil. Balvan zahučal do vody a teraz pláva na dnes s rybami. To vedenie mi napovedalo, že baňa nebude opustená. Teda okrem pavúčej hávede a ťažby tieto priestory slúžili aj ako väzenie.

Pokračoval som ďalej briežkom a po pár sto metroch narazil na vodnú plochu. Zápästné senzory ukazovali ,že olejová voda je nie lenže nepitná, ale aj prudko toxická. Nemal som najmenšiu chuť sa namočiť, keď tu zrazu som uvidel na skalnej stene páku. Potiahol som. Mechanizmus zabudovaný v skale sa dal do chodu. Na vodnej ploche za chvíľu vyrástli ostrovčeky, po ktorých som poľahky preskákal na druhú stranu. Napriek tomu ,že z vody klesali a stúpali. Jeden chybný krok, či skôr skok a okúpal by som sa. Naposledy.

To ale som už bol na dosah väzenskej cele s masívnymi kovovými dverami. Strážil ju kamenný obor, s dlhými pažami. Taká kamenná opica. Myslel som, že sa popri hromotĺkovi preplazím...Ale schytil ma do zdrvujúcich kamenných paží. To už by bol lepší kotúľ ,ako plaziť sa. Hrdúsil ma, až mi rebrá praskali. Ale v intergalaktickej maríne som sa naučil odolávať onakvejšej bolesti. Napol som všetky svaly. Až tak ,že sa kamenné zovretie uvoľnilo a obor zostal sťa obarený na zemi. Zobral som mu obrovský kľúč, čo mal zavesený na páse. Aj keď som statný chlap, viac ako jeden by som nepovládal odniesť. Možno to bolo tunajšou zatuchlinou, čo páchla vo vzduchu, ale vládal som odniesť iba dva predmety naraz. Pravda je, že väčšina vecí- kusov obuvi, drahých kameňov, kľúčov či súčiastok strojov, mala nadrozmery.
Ale aby som neodbočoval- otvoril som celu a v nej bol príslušník rasy Veselých mužíkov. Bolo oblečený v červenom. Bol to líder...ľudu Lulyatu, alebo revolucionár..? Na rozdiel svojich holohlavých súkmeňovcov, čo ma vyslali na túto hazardnú záchrannú misiu, mal hárko ani afro- hipisák. Hovorím, revoluční lídri Lulyatyu.

Zabudol som sa zmieniť, že Lulyaťania mi vzdialene pripomínali iné mimozemské rasy, na ktoré som narazil pri svojich intergalaktických dobrodružstvách. A to Lumíkov, či inak rečené Lemmingov a ešte hobitkov.
Merry man sa na mňa vďačne usmial a sám šiel hľadať cestu k teleportu na loď. Narazil ale na neprekonateľnú prekážku- kvôli svojej nízkej postave nevedel vyskočiť na jednu plošinu, čo viedla k teleportu. Priznám sa, aj pre mňa čoby trénovaného jedinca bola dosť ďaleko a vysoko. Nuž som mu dal „rabaka“. Pravda bola, že som ho tam doslova vyhodil ako handrovú bábiku. Výskal pri tom. Od radosti. Divní boli- títo hobitolemingovci. Ale aspoň inteligentní.

 

 (pokračovanie v článku Dobrodinec...dokončenie... nevyšiel tui celý :) )

 

Prístupov 13264

Kvalita článku